Život Prešova
online
online
Divadelná a filmová herečka Soňa Valentová sa narodila pred 80 rokmi
03.06.2026 Trnava
Bratislava 3. júna (TASR) - Soňa Valentová bola jednou z najvýraznejších osobností slovenského divadla a filmu. Vďaka hudobnému i pohybovému nadaniu sa uplatnila aj v muzikáloch. Účinkovala v historickej dráme Kladivo na čarodejnice (1969), v legendárnej rozprávke Perinbaba (1985), v komédii Kam, pánové, kam jdete? (1987), v psychologickom trileri Requiem pro panenku (1991) či v kultovom muzikáli Na skle maľované. V stredu 3. júna by Soňa Valentová oslávila 80 rokov.
V Činohre Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave stvárnila desiatky tragických i komediálnych úloh, a to nielen v réžii svojho manžela Pavla Haspru, ale aj v inscenáciách Karola L. Zachara, Jozefa Bednárika, Ľubomíra Vajdičku či Romana Poláka. Jej doménou boli dramatické charaktery s podtónom melanchólie a tragiky. Poznávacím znamením bol uprený pohľad veľkých očí, ktoré pôsobili tak, akoby boli plné záhadného smútku.
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave. Obe jej staršie sestry zahynuli pred jej narodením v koncentračnom tábore Auschwitz. Otec pochádzal z 11 detí a vypracoval sa na špičkového vinára. Mama bola klavírna virtuózka. „Keď hrala Chopina, Liszta alebo Beethovena, tak som sa vždy schovala pod klavír a počúvala som to. Vydržala som tam, kým hrala,“ vyznala sa v dokumente STV Návraty k hereckým legendám. Aj Soňa sa odmala sa venovala baletu, hrala na klavír, spievala a súkromne sa učila cudzie jazyky.
„Nevedela som, či budem baletka alebo herečka, ale už od detstva mi bolo jasné, že budem na javisku,“ uviedla v dokumente ČT 13 komnata. Počas štúdia na strednej škole si obľúbila herectvo a po maturite nastúpila na bratislavskú Vysokú školu múzických umení (VŠMU), kde vyštudovala herectvo (1967) a televíznu réžiu (1984).
Ako 21-ročná rozšírila rady Činohry SND, na ktorého doskách stvárnila za viac ako štyri desaťročia množstvo postáv. Jej premiérou bola rola Alison Porterovej v inscenácii Obzri sa v hneve (1967).
V SND excelovala v hrách Herodes a Herodias (1970) či Antigona (1971). Zažiarila v postave Ximeny v Corneillovej tragédii Cid (1972), Cordelie v Kráľovi Learovi (1975), Grušenky v Bratoch Karamazovcoch (1981) a vrchnej sestry Ratchedovej v Prelete nad kukučkiným hniezdom (1998). Poslednú divadelnú úlohu stvárnila na javisku domovského SND v inscenácii Nevesta hôľ (2015).
Pred kameru sa prvýkrát postavila pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme Kladivo na čarodejnice (1969), ktorá patrí medzi klenoty československej kinematografie. Napriek tomu, že film zakázali, pretože bol jasnou paralelou k politickým procesom z 50. rokov, pre Soňu Valentovú otvoril mnohé filmové dvere.
Na Slovensku bola jej prvou filmovou rolou roztomilá dievčina Zuzana v historickej snímke Zlozor (1971). Nezabudnuteľné boli jej úlohy vo filmoch Paleta lásky (1976), Noční jazdci (1981), kde si zahrala spolu s Radoslavom Brzobohatým a Michalom Dočolomanským. Rolu zlej macochy presvedčivo zahrala v Jakubiskovej rozprávke Perinbaba (1985). Ako manželka hlavného hrdinu, ktorého stvárnil Karel Heřmánek účinkovala v komédii Kam, pánové, kam jdete? (1987). Sadistickú vychovávateľku Volfovú stelesnila v psychologickom trileri Filipa Renča Requiem pro panenku (1991) a Dr. Prokopovú vo filme Zapomenuté světlo (1996).
Pohybový a spevácky talent uplatnila v muzikáloch Na skle maľované, kde stvárnila Smrť, ale i Grand Hotel (1993) a Pokrvní bratia (1993), oba v réžii Jozefa Bednárika, či Mníšky (1999). V Divadle Andreja Bagara (DAB) v Nitre vystupovala v muzikáli Kabaret (2004) ako slečna Schneiderová opäť pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika, s ktorým spolupracovala aj v úlohe Goldy vo Fidlikantovi na streche (2007).
Jej hereckú dráhu sprevádzali viaceré ocenenia. V roku 1969 jej udelili slovenskú divadelnú Cenu Janka Borodáča. Za svoje televízne vystúpenia získala v roku 1975 Zlatého krokodíla. V roku 2006 získala jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní - Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za zásluhy v oblasti kultúry a v roku 2009 zase Kvet Tálie, prestížne ocenenie, ktoré udeľujú organizátori Festivalu Aničky Jurkovičovej. "Získala som, pravda, mnohé ocenenia. Ale by ste neverili, že toto ma po dlhom čase veľmi, veľmi potešilo, pretože Anička Jurkovičová bola prvá žena, ktorá si dovolila preklenúť to, že hercov degradovali, že byť komediantom, to pre ženu nie je. Takže ona si dovolila postaviť sa na javisko, brať to ako svoje poslanie a byť prvou slovenskou poloprofesionálnou herečkou, hoci bola ochotníčka," vyznala svoje pocity pre TASR ocenená herečka.
Soňa Valentová napísala rozprávkovú knižku s názvom Psík Ari (2007). O tri roky neskôr vydala autobiografickú knihu Prelet nad životom (2010). Pôvodne chcela napísať knihu o svojom manželovi, napokon prišla na to, že ich životy sú natoľko prepojené, že jeden od druhého nemožno oddeliť. Otvorene a úprimne v nej hovorila o svojom detstve, herectve a manželstve. Súčasťou publikácie je šesťdesiat unikátnych fotografií zo súkromného archívu. O samotnej herečke vyšla monografia s názvom Soňa Valentová – Cesta herečky (2020), ktorej autorom je teatrológ Karol Mišovic.
Svoju životnú lásku, o 17 rokov staršieho režiséra Pavla Haspru, spoznala v roku 1965 ako študentka VŠMU. Vydala sa za neho ešte počas vysokoškolského štúdia, manželmi boli 38 rokov. Pavol Haspra v roku 2004 podľahol zákernej chorobe. Vychovali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu, té je známa speváčka a muzikálová herečka.
Soňu Valentovú v roku 2016 postihla mozgová príhoda a neskôr bojovala s ďalšími zdravotnými problémami. Zomrela 10. decembra 2022 vo veku 76 rokov.
V Činohre Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave stvárnila desiatky tragických i komediálnych úloh, a to nielen v réžii svojho manžela Pavla Haspru, ale aj v inscenáciách Karola L. Zachara, Jozefa Bednárika, Ľubomíra Vajdičku či Romana Poláka. Jej doménou boli dramatické charaktery s podtónom melanchólie a tragiky. Poznávacím znamením bol uprený pohľad veľkých očí, ktoré pôsobili tak, akoby boli plné záhadného smútku.
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave. Obe jej staršie sestry zahynuli pred jej narodením v koncentračnom tábore Auschwitz. Otec pochádzal z 11 detí a vypracoval sa na špičkového vinára. Mama bola klavírna virtuózka. „Keď hrala Chopina, Liszta alebo Beethovena, tak som sa vždy schovala pod klavír a počúvala som to. Vydržala som tam, kým hrala,“ vyznala sa v dokumente STV Návraty k hereckým legendám. Aj Soňa sa odmala sa venovala baletu, hrala na klavír, spievala a súkromne sa učila cudzie jazyky.
„Nevedela som, či budem baletka alebo herečka, ale už od detstva mi bolo jasné, že budem na javisku,“ uviedla v dokumente ČT 13 komnata. Počas štúdia na strednej škole si obľúbila herectvo a po maturite nastúpila na bratislavskú Vysokú školu múzických umení (VŠMU), kde vyštudovala herectvo (1967) a televíznu réžiu (1984).
Ako 21-ročná rozšírila rady Činohry SND, na ktorého doskách stvárnila za viac ako štyri desaťročia množstvo postáv. Jej premiérou bola rola Alison Porterovej v inscenácii Obzri sa v hneve (1967).
V SND excelovala v hrách Herodes a Herodias (1970) či Antigona (1971). Zažiarila v postave Ximeny v Corneillovej tragédii Cid (1972), Cordelie v Kráľovi Learovi (1975), Grušenky v Bratoch Karamazovcoch (1981) a vrchnej sestry Ratchedovej v Prelete nad kukučkiným hniezdom (1998). Poslednú divadelnú úlohu stvárnila na javisku domovského SND v inscenácii Nevesta hôľ (2015).
Pred kameru sa prvýkrát postavila pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme Kladivo na čarodejnice (1969), ktorá patrí medzi klenoty československej kinematografie. Napriek tomu, že film zakázali, pretože bol jasnou paralelou k politickým procesom z 50. rokov, pre Soňu Valentovú otvoril mnohé filmové dvere.
Na Slovensku bola jej prvou filmovou rolou roztomilá dievčina Zuzana v historickej snímke Zlozor (1971). Nezabudnuteľné boli jej úlohy vo filmoch Paleta lásky (1976), Noční jazdci (1981), kde si zahrala spolu s Radoslavom Brzobohatým a Michalom Dočolomanským. Rolu zlej macochy presvedčivo zahrala v Jakubiskovej rozprávke Perinbaba (1985). Ako manželka hlavného hrdinu, ktorého stvárnil Karel Heřmánek účinkovala v komédii Kam, pánové, kam jdete? (1987). Sadistickú vychovávateľku Volfovú stelesnila v psychologickom trileri Filipa Renča Requiem pro panenku (1991) a Dr. Prokopovú vo filme Zapomenuté světlo (1996).
Pohybový a spevácky talent uplatnila v muzikáloch Na skle maľované, kde stvárnila Smrť, ale i Grand Hotel (1993) a Pokrvní bratia (1993), oba v réžii Jozefa Bednárika, či Mníšky (1999). V Divadle Andreja Bagara (DAB) v Nitre vystupovala v muzikáli Kabaret (2004) ako slečna Schneiderová opäť pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika, s ktorým spolupracovala aj v úlohe Goldy vo Fidlikantovi na streche (2007).
Jej hereckú dráhu sprevádzali viaceré ocenenia. V roku 1969 jej udelili slovenskú divadelnú Cenu Janka Borodáča. Za svoje televízne vystúpenia získala v roku 1975 Zlatého krokodíla. V roku 2006 získala jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní - Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za zásluhy v oblasti kultúry a v roku 2009 zase Kvet Tálie, prestížne ocenenie, ktoré udeľujú organizátori Festivalu Aničky Jurkovičovej. "Získala som, pravda, mnohé ocenenia. Ale by ste neverili, že toto ma po dlhom čase veľmi, veľmi potešilo, pretože Anička Jurkovičová bola prvá žena, ktorá si dovolila preklenúť to, že hercov degradovali, že byť komediantom, to pre ženu nie je. Takže ona si dovolila postaviť sa na javisko, brať to ako svoje poslanie a byť prvou slovenskou poloprofesionálnou herečkou, hoci bola ochotníčka," vyznala svoje pocity pre TASR ocenená herečka.
Soňa Valentová napísala rozprávkovú knižku s názvom Psík Ari (2007). O tri roky neskôr vydala autobiografickú knihu Prelet nad životom (2010). Pôvodne chcela napísať knihu o svojom manželovi, napokon prišla na to, že ich životy sú natoľko prepojené, že jeden od druhého nemožno oddeliť. Otvorene a úprimne v nej hovorila o svojom detstve, herectve a manželstve. Súčasťou publikácie je šesťdesiat unikátnych fotografií zo súkromného archívu. O samotnej herečke vyšla monografia s názvom Soňa Valentová – Cesta herečky (2020), ktorej autorom je teatrológ Karol Mišovic.
Svoju životnú lásku, o 17 rokov staršieho režiséra Pavla Haspru, spoznala v roku 1965 ako študentka VŠMU. Vydala sa za neho ešte počas vysokoškolského štúdia, manželmi boli 38 rokov. Pavol Haspra v roku 2004 podľahol zákernej chorobe. Vychovali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu, té je známa speváčka a muzikálová herečka.
Soňu Valentovú v roku 2016 postihla mozgová príhoda a neskôr bojovala s ďalšími zdravotnými problémami. Zomrela 10. decembra 2022 vo veku 76 rokov.
www.ZIVOTPO.sk
